I'm in love with a killer - {Chapter 7} Shadows

"Maš problém, Bella."

To, čo Eleanor zašepkala sa mi vždy prehárvalo v hlave. Všetci sme sedeli v triede, kde sme mali výtvarnu, ale nikto v mojom okolí, dokonca ani Zayn, ani Harry. Ani moji priateľia. Ale mojou mysľou prebehla otázka; prečo sa ho mám bať? Tak som napísala Louisovi. 

PRE: Louis

Lou, vyšilujem, ale prečo?  Čoho sa mám báť?

-Bella.xx

Viem, že je za mnou. Nikdy som ho nevidela vstúpiť do triedy, ale dnes sa rozhodol pripojiť k nám, rozhodol sa si sadnúť hneď za mňa.

Od: Louis

Prepáč Bells, ale nechcem skončiť ako Jake. Urobim všetko preto, aby si ostala voľná, ale potrebujem aby o tom nikto nevedel. Prídem na niečo, prisahám. Ale nenachaj ho si ťa označiť. Ak to urobí, tak sa obávam, že tu toho nebude veľa, čo budem môcť urobiť.

-Lou x

Agr, ďakujem Louis. Teraz určite viem čoho sa mam báť. Mobil som si dala do tašky a otočila sa k papieru, ktorý bol oproti mne. Zobrala som ceruzku a začala niečo kresliť, ale naozaj som nevedela, čo robím. Stále som myslela nato, ako sa snažim držať čo najďalej od Harryho. Ak vystraší mojich priateľov, môžu odísť. Čo potom budem robiť? Ak si ma označkuje.. Počkať. Rýchle som vytiahla mobil z mojej tašky.

Pre: Louis

Ako si myslel, že si ma označkuje!?

Moje srdce bušilo príliš silno a ruky sa mi potilii, ale aj napriek tomu som stále kreslila. Stále som nemohla vidieť, čo kreslim, ale určite to nebola šťastná kresba. Je až príliš tmavá.

Od: Louis

Označí si ťa tým, že k tebe bude ukazovať rôzne známky náklonosti na verejnosti. Ako;  Bude ťa bozkávať na tvár alebo čelo, držať ťa za ruku, budem vždy pri tebe, atď..

-Lou x

Nemôže to urobiť! Nepáči sa mi! Jeho vzhľad ma ohrozuje, a mne sa nepáči cítiť ohrozene.

"Je to ako sa pozrieť do zrkadla zlatko. Ďakujem, naozaj sa mi to páči." povedal mi chrapľavý hlas. Pozrela som sa na moju kresbu aby som uvidela, čo som urobila. Minútu som sa nato pozerala a uvedomila som si, že je to z vtedy ako stál pred triedou, keď sa rozprával so Zaynom. Jeho tvár bola bezcitná, jeho oči boli čierne, jeho oblečenie; tiež čierne. Obkľučovali ho tiene, ktoré boli v tvare človeka. Rozhodla som sa zničiť tuto kresbu. Vytiahla som ju z podstavca.

"Dobre trieda, odovzdajte vaše kresby!" zamrzla som.  Pozrela som sa ešte raz na kresbu. Nemôžem to odovzdať. Pred tým ako som mohla niečo urobiť, kresba bola zobratá s môjho podstavca a ani som sa nenazdala bola už v rukách učiteľa. Pozrela som sa na neho, ako sa uškrnul na kresbu. Ako mohol? Učiteľ sa nato nepozrel. Harry sa otočil, uškrnul sa na mňa a neskôr už stál oproti mne.

"Naozaj sa mi páči ta kresba babe, nabuduce budem pre teba pózovať," žmurkol na mňa predtým ako si sadol. Učiteľ sa pozrel na kresby. Vedela som, že je to len otázka času, kedy sa spýta, koho je moja kresba, keďže som tam nenapísala meno.

Učiteľ akoby zamrzol. Pozrel sa na kresbu a potom sa pozrela do triedy. "Kto nakreslil toto?" nadvihol moju kresbu, aby ju ukázal každému. Počula som pár zhíknutí okolo mňa, a z nejakého dôvodu som ani nechcela odpovedať, aj keď kresba bola moja. "Je to Belline."  Zaynom hlas sa ozval celou triedou. Cítila som, ako sa na mňa upieraju všetky oči v miestnosti a ja som sa len pozrela na mojich priateľov so strachom v očiach. "Čo to do pekla?" Eleanor naznačila ústami mojim smerom. Učiteľ prikráčal ku mne a povedal, aby som na kraj napísala moje meno. Urobila som ako povedal a potom odišiel preč. "Toto je ta najúžasnejšia krezba aku som kedy videl, že žiak nakreslil." Povedal učiteľ. "Slečna Jannings, bue vam vadiť, ak vas zapíšem, do národnej súťaži v kreslení?" 

Ano, ano bude to vadiť. "Nie, pane." ČO!?

Od: Eleanor

Čo to do pekla robíš Bella!?

Pre: Eleanor

Neviem.

Naozaj neviem. Školský zvonček konečne zazvonil a ja som asi nikdy nebola rýchlejšia v opustení triedy, ako teraz. Utekala som k mojej skrinke, kde som si zbalila domáce úlohy a smerovala domov tak rychlo ako to bolo možné. Nie preto, že tu som bola v bezpečí, ale je to lepšie ako byť tu. Išla som zatvoriť moju skrinku, keď to namiesto mňa urobil niekto iný. Mám sa pozrieť, kto to bol?

Otočila som moju hlavu a uvidela osobu, ktorá zatvorila moju skrinku a prisahám, že nikdy som nebola šťastnejšia, že vidím tuto osobu. "Poďme." povedal Louis, chytil ma okolo pasu a začal viesť cez dav. Nakoniec sme zastavili pred vchodom školy. "Prepáč mi, Louis. Noazaj." Cítila som, ako sa mi v očiach hromaždia slzy. Bola som slabá.

"Nie, nie." Povedal Louis a pritiahl si ma bližšie. Klamala by som ak by som povedala, že ho  nemilujem. Je ako môj veľký brat, ktoreho som nikdy nemala. Práve sme boli pri školskej bráne a ja som nikdy nebola  viac nadšená, že opúšťam školu a idem domov, k mame.

"OUUU, TOMLINSON!"  Zastali sme ako mŕtvy na ceste. Boli strašidelný a to bola moja vina. Ak by som bola doma, tak by som bola v bezpečí. Čo sa stane Louisovi? Ak mu ublíži kôli mne, nikdy by som si to neodpustila. Pozrela som nsa naňho a on sa pozrel na mňa a onedlho som sa ocitla v jeho objatí. Ochraňuje ma. Ochraňuje ma pred mužom ktorý sa zahráva s jeho životom.