"Si už označená baby, si celá moja."
Jeho slova mi stále behali po rozume. Pozerala som sa na naše ruky a potom na jeho tvár. Vlastní ma. Myslí si, že ma dokelu vlastní. "Nie." povedala som a vybrala moju ruku z tej jeho. Jeho úškrn trocha poklesol, ale potom sa v jeho očiach objavilo niečo divné; ako keby mal niečo za lubom. Rýchle sa naklonil a začal ma bozkávať na tvár, ale ako sa jeho pery dotkli mojej pokožky tak sa moje ruky ocitli na jeho ramenách a odtlačila som ho. Trocha ustúpil a pozrel sa na mňa. "Povedala som nie!" zakričala som ako školský zvonček zazvonil. Rýchle som pozbierala moje knihy a zošity a začala utekať preč, do mojej triedy. Toto bude ešte dlhý deň.
Školský zvonček konečne znova zazvonil a konečne bol čas, kedy som mohla isť domom. Harry som nevidel od rána a ak mam byť úprimná, ani ma to nezaujíma. Nemôžeš isť proste len okolo niekoho a pomyslieť si že ho vlastníš! Povzdychla som si ako som kráčala von z triedy ku svojim kamarátom. Ako ma uvideli, tak rýchle odišli preč. Skvele. Toto robili celý deň a ani na obede so mnou nesedeli. Vyšla som zo školy a smerovala k bránam a pritom rozmýšľala, či by som mala napísať Louisovi a spýtať sa, čo sa deje.
"Bella!" rozpoznala som Zaynov hlas.
"Spomaľ!" zakričal, takže som zastala a čakala naňho. Hneď ako ma dobehol, tak som zase začala kráčať a on len kráčal vedľa mňa. "Nikdy predtým sa mu to nestalo." povedal.
"O čom to hovoríš?" Povzdychla som si a rozmýšľala, prečo nemôže používať cele vety.
"Harry, nikdy nebol odmietnutý." povedal. "A od kedy ťa prvý krát uvidel, začal sa správať naozaj divne."
Pozerala som na Zayna s pochybnosťami v očiach. Určite to je len jeden z Harryho plánov ako dosiahnuť, aby som sa cítila zle a utekala za ním. Ale nie, toto nevyhraje. "Dobre."
"Naozaj sa ho nebojíš?" Zayn sa na mňa pozeral so zvedavými očami.
"Nie, prečo by som mala?" jeho oči sa rozšírili, ako som vyslovila tu otázku.
"Nevieš?" spýtal sa.
"Anoo, anooo.. Zabil dvoch ľudí a poslal viacero ľudí do nemocnice, ale úprimne... nebojím sa ho. Bola som, pred tým ako mi povedal tieto veci, ale teraz je jedine čo vidím, že je len parchant, ktorý si privlastňuje veci a myslí, že môže mať všetko čo chce. Myslela som si, že mu môžem pomôcť, byť pre neho dobrá, ale je to len horšie."
Zayn ma odprevadil domov, objal ma a odišiel. Práve sedím na posteli a čítam časopis. "Miláčik, čo ma oblečene?" počula som ako sa ma moja mama opýtala cez dvere.
"Džínsy and tričko, prečo?" Vždy keď sa ma to spýta, tak zvyčajne niekde ideme, alebo niekto príde.
"Večera je pripravená." To bolo všetko čo povedala, pred tým ako som ju počula schádzať dole po schodoch. To bolo divnéé...
Vyšla som z izby a zišla dole. Počula som, ako sa moja mama smeje a keď som prišla do jedálne, pocítila som ako sa moje oči napĺňajú slzami. Rýchle som k nemu utekala a keď som bola pri ňom, tak som ho objala a plakala do jeho ramena. "Si dome." povedala som tišším hlasom pomedzi vzlyky.
"Som doma, Bells." Zasmial sa môj otec. "Aj keď iba na týždeň." povzdychol si.
"Natom nezáleží. Si tu a zato som veľmi rada." vzlykla som. Je tu naozaj a drží ma v jeho rukách. Môj úžasný, ochranársky a krásny otec. Konečne sme sa odtiahli a on ma pobozkal na čelo. Aspoň jedna vec je teraz v mojom živote normálna znova. Naozaj sa nemôžem dočkať, ako s nim strávim každú minutú ktorú budem môcť.
Všetci teraz sedíme pri stole a rozprávame sa o mnohých veciach. Povedal nám o jeho novom kamarátovi vo vezení, ktorý sa vola Jackson, koľko zábavy spolu zažívajú a ako povzbudzuje môjho otca, keď sa cíti slabý. Všetko vyzerá byť vo väzení zle. Som rada, že som dievča, ktoré vie, čo je dobré a čo zle. A môj otec tiež pokým nezobral vinu za svojho kamaráta, ktorý pred ním kľačal a prosil ho.
"Tak povedz mi o svojej novej škole, zlatko!" prebudila som sa so svojich myšlienok a pozrela sa na otca.
"Je dobrá." povedala som a snažila sa chovať pokojna. Nikdy som neklamala môjmu otcovi.
"Našla si si už nových priateľov?" usmial sa na mňa.
"Našla si kopu priateľov! Nie, je tak babe?" povedala mama.
"Uhmm, anoo. Myslíím..." povedala som a pozerala sa na môj tanier.
"Čo sa deje, zlatko?" Otcova ruka pristala na mojej a pozeral sa na mňa s obavami.
"Neviem. Problém je.." povzdychla som si. "Nie, Harry je. Harry je ten problém."
Obidvaja sa na mňa začali pozerať s obavami a ja som sa rozhodla, že im poviem celý príbeh o tom ako sa každý bojí Harryho, prečo sa ho boja a ako mi povedal, že som jeho, to že moji priatelia nechcú byť pri mne, kôli tomu, že Harry povedal, že som jeho a teraz som sama.
Po mnohých argumentoch o tom, čo by som mala urobiť v tejto situácii, som sa konečne ocitla v mojej posteli, kde som ležala už dlhu chvíľu a rozmýšľala. Moja mama a otec mi povedali, aby som sa držala čo najďalej od Harryho. Ale ja si predsa len myslím, že nato je už neskoro. Časť mňa mi hovorí, aby som mu pomohla. Ta časť mi hovorí, že ma potrebuje.
Spôsobuje, že moje srdce sa akoby topí, keď sa len usmeje. Ugh, toto je naozaj frustrujúce. Bola som s tým chlapcom len dva krát a už mam pocíti, že k nemu niečo cítim. Vždy keď som s ním, tak je milý, dokáže aby som sa cítila špecialne a šťastná. Ale ako nahla si ma začne privlastňovať, spôsobí, že ho začínam nenávidieť. Pozrela som sa na moje hodiny, boli tri hodiny ráno. Povzdychla som si, lebo som vedela, že keď sa zobudím, budem unavená. Ale naozaj som potrebovala hovoriť s Harry, lebo som sa cítila trocha zle, zato, čo sa stalo včera ráno.
Pre: Harry
Potrebujeme sa porozprávať.
-Bella
Pravdepodobne už spí. Ale akonáhle sa dozvie, že som ho hľadala, tak možno tu príde rano, ale predsa ma môj otec odvezie do školy.
Od: Harry
Priď von.
-Harry .xx
Vyskočila som z postele a zišla dole schodmi k vchodovým dverám.
"Dokelu." Povedala som ako náhle sa dotkla moje noha chladnej podlahy vonku. "Harry?" pozrela som sa okolo a jedine čo som videl, bolo jeho auta. Naraz sa dve silne ruky obmotali okolo môjho pasu a začali ma pevne držať. Môj chrbát bol opretý o jeho silné telo, ktoré stálo za mnou a jeho pery a jemne dotkli môjho ramena. "Chýbala si mi." pošepkal. Neviem, či je toto divné alebo zlaté. Otočila som moju hlavu a pozrela sa naňho. Vyzeral dosť unavene. Uvoľnil jeho zovretie a nechal ma, nech sa otočím k nemu. "Prosím povedz to. Povedz že si moja." povedal a pritlačil jeho čelo na to moje. Nemohla som nájsť ani jedno slovo, aby som mu odpovedala. Povzdychol si a zatvoril jeho oči. Všetko čo som prave chcela bolo ho objať. "Som vyčerpaná Harry. Celý deň som na teba myslela. Kôli tebe som stratila mojich priateľov a kôli tomu som naštvaná. Niekedy chcem aby si so mnou bol, nechal ma aby som ťa spoznala. Ale nemôžem ti veriť; Neukázal si mi nič, čo by dokazovala, že ti môžem veriť." Konečne som našla slova a pyšne stala oproti nemu.
"Poď so mnou, Isabella. Nechaj, aby sme unikli svetu, iba dnes." Odstúpil a začal kráčať k jeho autu, kde na strane spolujazdca otvoril dvere a naznačil mi, aby som nastúpila.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára